vianocna prskalka Krásne Vianoce!
Už sa blížia Vianoce, ten čas rýchlo letí. Na stromčeku sviečky svietia, štastím žiaria deti. Starý rok už odchádza a nový ide za ním, nech Vám len radosť prináša, to je našim prianím ...
vianocny domcek

Obdobie Vianoc

Počas sviatočných dní Vianoc vznáša sa vo vzduchu niečo čarovné. Ticho a očisťujúco pôsobia snehové vločky vo svetle večerných lámp, keď pomaly utícha pracovný zhon dní. Vôňa drobného vianočného pečiva sa mieša s vôňou horúceho punču či medoviny a nad tým všetkým sa vznáša všadeprítomná pokojná hudba vianočných kolied. V mnohých ľuďoch sa znenazdania vynorí zvláštny cit, akási nostalgia z detstva, spomienka na chvíle úprimnej radosti, očakávania zázračného okamihu, keď v kruhu najbližších nadíde očakávané rozbaľovanie vysnívaných darčekov. Avšak nielen deti prežívajú čaro Vianoc. Sú aj dospelí, ktorí práve v tomto období prežili či prežívajú vrúcny cit, vrchol rozkvetu nežnej, ale zároveň silnej najčistejšej lásky k niekomu vo svojom okolí. Žiaľ, sú aj ľudia, ktorí na Vianoce myslia neradi, pretože v tomto období ich srdcia obzvlášť silno vnímajú bolesť – z lásky stratenej...

To, čo tak mnoho ľudí prežíva práve v tieto dni, sa nedeje náhodou. Obdobie Vianoc nie je len sviatkom spomienky na príchod Ježiša, Syna Božieho, medzi nás. Jeho dosah je omnoho väčší! Okrem tejto výnimočnej udalosti spred dvoch tisícov rokov, ktorej Veľkosť nikdy nebudeme schopní pochopiť, pôsobí na nás počas vianočného obdobia aj niečo iné ako len tieto vzdialené spomienky. Je to mocný, pravidelne sa opakujúci prírodný dej, keď sa celým vesmírom rozlieva Láska Božia, aby posilnila všetko, čo sa k nej aspoň vzdialene túži priblížiť, a to sa prejavuje v tej zvláštnej atmosfére, v zosilnenej schopnosti cítiť lásku aj medzi ľuďmi! Každý, kto je schopný otvoriť tomuto divotvornému deju svoje srdce, môže v tomto období dostať posilu na celý ďalší rok, ako povzbudenie k tomu, aby niečo podobné smel prežívať trvale. Je mu tým poskytnuté pevné záchranné lano, ktorého sa môže zachytiť, nech by sa už pri svojom blúdení nachádzal kdekoľvek! Pretože čistá láska skutočne vedie človeka smerom nahor, podporuje v ňom tie najlepšie hodnoty, núti ho podľa nich žiť!

Nebola náhoda, že Ježiš prišiel medzi nás práve v období, keď sa do celého Stvorenia rozlieva vyžarovanie Lásky Božej. Veď On sám je stelesnením tejto Lásky, rovnako ako aj celé Jeho pôsobenie, učenie preniknuté nevyhnutnou požiadavkou „Miluj blížneho svojho ako seba samého!“. A nie náhodou je tiež nazývaný Spasiteľom. Nie však preto, že by sa nechal nespravodlivo týrať a nakoniec ukrižovať, ale práve preto, že nám svojím príkladom ukázal, ako vyzerá pravá láska, ktorá je schopná človeka viesť a zachrániť, ak sa jej pridŕža, a svojím vyžarovaním ako veľký a čistý vzor zapálil podobné plamienky v mnohých srdciach.

Je smutné, že sa medzi nami nájdu mnohí, ktorí vedome zatvrdzujú svoje srdce v snahe uchrániť sa pred tým, čo ich núti byť takými, akými by nechceli byť len preto, že to je v protiklade s ich doterajšími želaniami... Alebo tak konajú preto, že už raz zažili niečo, čo nazývajú láskou, a čo im prinieslo sklamanie a veľkú bolesť... Často som premýšľal, ako by sa im dalo pomôcť, aby aj oni mohli raz pretrhnúť nepriaznivé vlákna svojho osudu a stretnúť niekoho, s kým by mohli nájsť svoje šťastie, ktoré tak hľadajú... V prvom rade si treba ujasniť, že nie všetko, čo ľudia nazývajú láskou, ňou v skutočnosti aj je.

Je niečo nádherné, tajuplné a mocné, čo vyžaruje z dvoch neskazených duší, medzi ktorými je čistá, nepokrivená láska, ktorá sa okrem iného prejavuje v tej najkrajšej harmónii medzi nimi. Nemá nič spoločné so zamilovanosťou, pri ktorej skutočná láska chýba, pretože namiesto najnežnejšej ohľaduplnosti v takom vzťahu často vládne žiarlivosť, nepochopenie a snaha ovplyvňovať objekt svojej túžby vo svoj prospech. Zatiaľ čo prvý prípad povznáša nahor, vedie k šťastiu a radosti, ten druhý spôsobuje boj, nešťastie, bolesť a môže viesť k sklamaniu a celoživotnej zatrpknutosti...

V živote platí, že to, čo spôsobujeme iným, sa nám jedného dňa vráti a budeme to musieť prežívať sami na sebe. Už len z tohto pohľadu musí ľudské srdce, ktoré je schopné nesebeckej, ohľaduplnej a pomáhajúcej lásky, raz dospieť k naplneniu, kým srdce so sklonom k manipulácii musí zažívať ustavičný, stále sa posilňujúci kolobeh nekončiacej vlny sklamaní... Pravdaže, pokiaľ samo nedospeje k vnútornej zmene a nezačne do sveta najskôr vysielať niečo iné – z lásky samotnej, bez očakávania, čo tým získa.

Človek je ako záhradník, ktorý prostredníctvom vlastného chcenia dokáže postupne pretvárať svoje vnútro na obraz toho, za čím skutočne kráča. Môže si vybrať vlastnosti, ktoré bude pestovať, živiť v sebe a ktoré tým budú rásť a silnieť. To, čo by rozvíjať nechcel, môže, naopak, odstrihnúť od živín tým, že svoju pozornosť prirodzeným a nenásilným spôsobom obráti inam. Ak v tom vytrvá s vôľou a bdelosťou, nemôže padnúť. Nemusí vedieť, aké živiny treba dodať, aby schopnosti jeho pravej lásky rástli... A práve na to sú nám darované Vianoce, každoročne obnovujúce prúd najvznešenejších živín, potrebných pre ducha! Stačí len očistiť svoje vnútro od čohokoľvek zlého! Paprsok Lásky k nám sám od sebe v nečakanej chvíli sviatočného času zavíta a ujme sa, len čo na to nájde v našom vnútri dostatočne čistú pôdu!

K najčistejšiemu prežívaniu láskyplného času vianočných dní Vám prajeme tie najlepšie, najkrajšie podmienky!


Z histórie Vianoc:
Slovo advent pochádza z latinského adventus - príchod. Začiatky jeho slávenia sa datujú od konca 4. stor. v Južnej Gálii a Španielsku, v Ríme sa spomína za pápeža Leva I. Veľkého v 5. stor. V 6. stor. bol už súčasťou cirkevných kalendárov, definitívnu podobu mal v 8. - 9. stor. História adventného venca siaha do 19. stor. do Hamburgu. Tamojší duchovný, ktorý zriadil pre opustené deti útulok, ako odpoveď na ich otázky, o koľko dní budú Vianoce, vyrobil drevený veniec s 24 sviečkami, 19 tenkými pre všedné dni a 4 hrubými pre štyri adventné nedele. Veniec sám o sebe bol od nepamäti prejavom úcty, radosti a víťazstva.

Štedrý deň:
Na Štedrý deň, večer 24. decembra po vyjdení prvej hviezdy sa končí pôst, trvajúci počas štyroch týždňov adventu a začínajú sa vianočné sviatky. Postaví sa betlehem, spievajú sa koledy a zasadne sa k bohato prestretému stolu po období zdržanlivosti, rozjímame a očakávame narodenie Ježiša Krista. (Liturgicky sa Vianoce začínajú adventom) V noci z 24. na 25. je polnočná svätá omša.

Božie narodenie:
Pápež Liberius roku 354 n. l. rozhodol, že 25. december sa bude sláviť ako deň narodenia Ježiša Krista, čím založil kresťanské vianočné sviatky. Predtým sa do 16. storočia v rovnakom ročnom období oslavoval slnovrat a podľa stredovekého cirkevného kalendára bol 25. december považovaný za Nový rok. Pri presune na 1. januára sa v ľudovej tradícii zvyky z 25. decembra opakovali na Nový rok, no dodržiavali sa aj na Božie narodenie.

Vianoce vo východných cirkvách:
K východnému obradu sa u nás hlásia gréckokatolíci a pravoslávni veriaci. V predvečer Narodenia Pána 24. decembra je pôst, poobede sa slávi liturgia sv. Bazila Veľkého s večierňou. V noci je Veľké povečerie s utierňou Narodenia Pána - spoločnou svätou liturgiou, dodržiavanou u nás. Na druhý deň sa slávi sviatok Presvätej Bohorodičky Panny Márie a Svätej rodiny. Na tretí sviatok sa pripomína svätý Štefan.

Betlehemy:
Prvý písomne doložený živý betlehem alebo jasličky vytvoril sv. František z Assisi, keď v r. 1223 v jaskyni v Grecciu v Taliansku dal do jaslí dieťa a vedľa stáli Mária, Jozef, osol a vôl. Do konca 18. stor. stavali betlehemy v kostoloch, po zákaze Jozefom II. ich stavali a vyrezávali doma.

Stromček:
Podľa legendy zo 6. storočia slávil v Burgundsku írsky mních Vianoce pri posvätenej jedli na kopci s miestnymi obyvateľmi, Pieseň z 13. stor. sa zmieňuje o domčeku s horiacimi sviečkami. V r. 1570 v Brémach si každý mohol vyrezať v mestských lesoch jedličku na Vianoce. Zdobili ju ovocím, sladkosťami, papierovými kvetmi. V 17. storočí sa stromček v Nemecku od remeselníkov rozšíril medzi šľachtu a úradníctvo, v 18. stor. do evanjelických kostolov, v 19. ho začali ozdobovať mešťania a vydal sa do iných krajín.

Pieseň Tichá noc, svätá noc:
Text najznámejšej vianočnej piesne napísal v roku 1816 kňaz Joseph Mohr v Lungau v rakúsku ako báseň. Jeho prosbe, skomponovať k nej melódiu, vyhovel organista Franz Xaver Gruher 24. decembra 1818 v Oberndorfe pri Salzburgu a Mohr pieseň zaradil do polnočnej omše v kaplnke tamojšieho kostola, kde mala úspech.


© Slavomír Faix, všetky práva vyhradené